Ako psychológ pracuje v súkromnej praxi, raz za týždeň vedie terapeutické skupiny v galantskom resocializačnom zariadení Čistý deň. Keď Natália Blahová napísala blog o Natálii, ktorú mal v tomto zariadení znásilniť terapeut, bol spolu s deťmi a zamestnancami z Čistého dňa na pobyte v Chorvátsku. Keď následne čítal, čo všetko hrozí zvereným deťom v Chorvátsku, zažil podľa vlastných slov pocit ireálna.

Filip Mudrík (31) v rozhovore pre Postoj hovorí, ako z jeho pohľadu funguje zariadenie, ktoré sa stalo pre celú krajinu na niekoľko týždňov synonymom “domu hrôzy”.

Ako ste sa dostali do kontaktu s Čistým dňom?

Cez osobnú známosť s riaditeľom zariadenia Petrom Tománkom.

Kde ste ho spoznali?

Na terapeutickom výcviku v Opočne, ktorý vedie český Inštitút aplikovanej psychoanalýzy. Chodili sme tam spolu päť rokov, ide vlastne o výcvik budúcich psychoterapeutov pod vedením českých psychológov a psychiatrov. Má to svoju úroveň, dovolím si tvrdiť, že na slovenské pomery ponúkajú nadštandard. S pánom Tománkom sme sa tam stretávali raz za polrok na celý týždeň, takže sa dá povedať, že sme sa veľmi dobre spoznali.

Aký je to človek?

V prvom rade je to veľký „dríč“, to slovo ho charakterizuje asi najviac. On sám mal skúsenosť s drogami, absolvoval protidrogové liečenie, dostal sa z toho a začal sa o to viac zaujímať. Založil resocializačné zariadenie, postupne si spravil vzdelanie v sociálnej práci, teraz študuje psychológiu, spravil si výcvik. Teda sa snaží neustále skvalitňovať svoje vzdelanie aj prácu.

Za uplynulý mesiac sa stal symbolom človeka, ktorý založil veľmi pochybné zariadenie, kde sa dejú čudné až kriminálne veci, pričom je to pre neho tak trochu aj biznis.

Tá práca je jeho vášeň, on sám kdesi povedal, že s manželkou to zariadenie berú ako svoje dieťa. To ich oboch naozaj vystihuje.

Ako často tam chodíte?

Raz do týždňa na jedno doobedie, začal som tam takto pôsobiť v apríli tohto roka.

Čo tam robíte?

Riaditeľ ma oslovil s tým, že má víziu pozývať externých terapeutov, pričom každý by mal mať špecifickú úlohu. Moja špecifickosť spočíva v tom, že na základe svojho vzdelania vediem skupiny, ktoré sú zamerané na sebapoznávanie, teda na to, aby boli tie deti schopné riešiť vlastné emočné problémy, aj konflikty, ktoré medzi nimi vznikajú.

U mňa by teda nemali hovoriť o dennom živote a organizačných veciach, o tom, či niekto niekomu zobral cigaretu a podobne, ja nemám byť ponorený v týchto každodenných problémoch.

V komunite sa robí na princípoch kognitívnej behaviorálnej psychológie, to je však tiež niečo iné než čomu sa venujem ja.

To je čo?

Mojím záberom je skupinová terapia, v ktorej sa využívajú psychoanalytické poznatky a psychoanalytický proces. V tomto prípade však ide o dosť špecifickú skupinu klientov, maloletí klienti sú v tomto zariadení viac menej nedobrovoľne na základe rozhodnutia súdu. Takže tento prístup môžem uplatňovať len po istú úroveň.

Keďže ste tam len raz do týždňa, nemáte o tom asi úplnú predstavu, ale ako zhruba funguje toto zariadenie?

Celé je to postavené na prísnom režime, klienti majú od rána do večera presne stanovený program. Každý sa venuje svojej aktivite, a to skupinovou formou, niekto ide behať, niekto je v dielni, niekto je niekde na pracovnej terapii, je to rôzne. Zásada je, že musia mať pevne stanovený režim podľa pravidiel.

Do toho vstupujú takzvané terapeutické skupiny, ktoré buď vedú stáli zamestnanci, ktorí riešia každodenný život klientov, ich emočný svet. Alebo tam chodia externisti ako ja, ktorí robia niečo špeciálne. Jeden bývalý klient robí napríklad odchodové skupiny, teda keď chce niekto odísť, tak s ním preberá, či je dobré, aby odišiel, či je na to vôbec pripravený, aby sa nestalo, že to povedie k recidíve.

V zariadení sú zmiešané skupiny, kde sú mladiství do 18 rokov, teda tí, ktorí sú tam na základe rozhodnutia súdov, ale aj dospelí, ktorí sú tam dobrovoľne. Je takýto mix ľudí, ktorí sú tam v rôznom veku aj s rôznymi motiváciami, systémovo správny?

Najdôležitejšie je, čo s takýmto mixom vie spraviť terapeut a ako z neho dokáže vyťažiť maximum pre samotnú terapiu. Samozrejme, takýto mix je problém v tom zmysle, že mladiství sú v puberte, je ťažké udržať ich pozornosť, často si robia srandičky, čo zas tých starších unavuje a často hnevá.

Lenže súčasne platí nasledovné: tí mladiství sú v niektorých veciach na svoj vek až priveľmi dospelí. Majú skúsenosť s užívaním drog, niektorí majú za sebou aj bohatý sexuálny život, to všetko je občas spojené s páchaním trestnej činnosti, niektorí žili nejaký čas na ulici. Zažili teda veci, ktoré vôbec nezodpovedajú ich biologickému veku. A, naopak, tí dospelí sú zas v inom ohľade celkom ako deti, najmä v emocionalite, ktorá je veľmi nestabilná a príliš závislá od vonkajších okolností.

Toto všetko sa dá využiť pre terapeutický proces spôsobom, ktorý je pre obe skupiny pozitívny.

Hovoríte o možnosti, že sa to dá využiť, je to však v realite tak?

Áno, aj keď som mal pomiešanú skupinu mladistvých a dospelých, vznikali tam rôzne pnutia a dynamika, to všetko malo pre mňa aj pre skupinu zmysel. Starší klienti dokážu do istej miery viesť terapeutický proces sami, čo pomáha celku. Ale, samozrejme, terapeut musí byť dostatočne kvalifikovaný, aby to vedel uchopiť a dobre nasmerovať. To je pri tom celom kľúčové.

V kauze Natália však vyplával na povrch jeden veľký problém. Dospelý mladý muž, klient v najvyššom resocializačnom stupni, ktorý je ešte stále klientom a teda má aj svoje problémy, sa dostáva do nadriadenej pozície voči mladistvým klientom a klientkám v nižšom stupni resocializácie. Nie je to systémový problém v tom, že takýto človek ľahko zneužije svoju pozíciu?

Aj vonku je to tak, že niektorí ľudia majú vyššiu, nadradenú funkciu, na ktorú sa viaže vyššia zodpovednosť. V tomto zmysle má život v takomto zariadení simulovať reálny svet. Potom je tu ešte užší, terapeutický pohľad: klienti by mali, ak si to zaslúžia, postupne získavať čoraz viac kompetencií, tým pádom aj povinností.

Aj vonku je to tak, že niektorí ľudia majú vyššiu, nadradenú funkciu, na ktorú sa viaže vyššia zodpovednosť. Zdieľať

Liečba so závislými je naozaj veľmi cyklická, často dochádza k pádom: niekto je povedzme v druhej fáze, spraví niečo zlé, padne späť do prvej fázy, a tak to ide neraz dokola. Toto sa môže stať aj v tých najvyšších fázach, keď sa ukáže, že komunita dala niekomu dôveru príliš skoro a on zlyhá.

Hovoríte, že komunita dá niekomu dôveru príliš skoro – mám tomu rozumieť tak, že o postupe do vyššej fázy rozhodujú samotní klienti, a nie terapeuti ako vy?

Áno, je tam samospráva klientov, razí sa tam akýsi kvázi demokratický systém, v ktorom keď chce niekto prestúpiť do vyššej fázy, tak sa o tom hlasuje. Najskôr je tu návrh samotného klienta, ktorý chce postúpiť do vyššej fázy, cíti, že na to už má. Potom sa k tomu vyjadrujú jednotliví členovia komunity. Samozrejme, tento systém majú pod kontrolou terapeuti, ktorí v rozhovoroch celý proces moderujú. Ale hlasujú klienti. Keď má „kandidát“ na postup dostatočný počet hlasov, tak postupuje.

Z laického pohľadu to pôsobí zvláštne: ak je trebárs nejaký chlapec populárny, priťahuje dievčatá, pracuje na svojej popularite, aby mohol rýchlejšie napredovať, nie je v tom priveľké riziko manipulácie?

Videl som len niekoľko takýchto skupín, kde sa hlasuje, ale moja skúsenosť je, že tí klienti si toho navzájom darujú veľmi málo, sú k sebe dosť kritickí, miestami až nemilosrdne. Teda aj keby vznikla nejaká koalícia, ktorá chce podporiť svojho favorita, je veľmi pravdepodobné, že ak v danom procese nezasiahne už nejaký terapeut, tak iný klient či iná skupina pomenuje fakt, že niekto si za popularitu či výhody kupuje ostatných, aby postúpil do vyššej fázy.

Keď má „kandidát“ na postup dostatočný počet hlasov, tak postupuje. Zdieľať

Môže sa, samozrejme, stať, že sa to neodhalí a je to zmanipulované. V takom prípade je však otázkou času, kedy ten klient vo vyššej fáze spadne späť, pretože aj tak všetko vypláva na povrch. Tu je ťažké niečo utajiť, keďže tie deti sú tam spolu 24 hodín denne.

No v prípade mladého muža, ktorý mal mať pomer s Natáliou, celá krajina počúvala, že ergoterapeut zneužil mladistvú. Čo je to vlastne ergoterapeut?

Je to funkcia, v ktorej klient vo vyššej fáze môže s klientmi v nižšej fáze vykonávať pracovnú terapiu.

To je čo?

Napríklad idú na záhradu a pod jeho vedením robia nejakú manuálnu prácu.

Laicky pod tým pojmom rozumieme, že si môže s ostatnými klientmi sadnúť a viesť s nimi terapeutické sedenie, čo vytvára ešte iný typ vzťahu aj moci.

Neznamená to, že môže s nimi robiť psychoterapiu, môže sa na nej len podieľať v zmysle využitia svojich skúseností s liečbou, a to v prítomnosti riadneho terapeuta na skupine.

V prípade mládenca, ktorý mal pomer s Natáliou, bol však problém jeho pracovnoprávny vzťah.

Podľa toho, čo viem, on istý čas vykonával na dohodu prácu kuchára, čo znamenalo, že zhruba dve hodiny denne robil v kuchyni, inak bol regulárny klient.

Povedali ste, že klient vo vyššej fáze môže zlyhať a padnúť. Problém je, že keď takýto klient preberá zodpovednosť aj za iných, najmä zraniteľných mladistvých, tak pri takomto zlyhaní nepadne len on, ale môže ublížiť či akokoľvek zneužiť aj toho mladšieho. Nie je to opäť problém systému?

Ako to myslíte?

Že napríklad povie dievčatám, že ak s ním budú mať sexuálny pomer, budú požívať nejakú výhodu, ktorá vyplýva z jeho postavenia.

Je jasné, že ak sa niečo také stane, ide o veľmi závažnú vec. Nemalo by sa to stávať, vzťahy sú zakázané, ale v realite sa to deje. Klienti sa vyznačujú veľkou pudovosťou, nemyslím len v zmysle svojej sexuality, ale aj agresivity a emocionality ako takej.

Samozrejme, tomuto sa čelí tým, že terapeuti aj samotná komunita si musia dávať pozor, musí fungovať vzájomná kontrola. A keď sa niečo také stane, musia sa vyvodiť sankcie, voči klientovi v akejkoľvek fáze, ale aj voči terapeutovi. Treba si však uvedomiť, o čom a v akom kontexte hovoríme: typickou vlastnosťou mnohých klientov bez ohľadu na ich postavenie v rámci komunity je snaha manipulovať, vycítiť, kde je možnosť, priestor s niekým nejako hýbať.

Nemalo by sa to stávať, vzťahy sú zakázané, ale v realite sa to deje. Klienti sa vyznačujú veľkou pudovosťou, nemyslím len v zmysle svojej sexuality, ale aj agresivity a emocionality ako takej.

Terapeutická práca je postavená práve na tom, že sa o tom hovorí, usilujeme sa to pomenovať, vedieme ľudí, aby to už nerobili a veľkú rolu tu zohrávajú aj sankcie.

Teda hovoríte, že hoci aj títo takzvaní ergoterapeuti svoje pozície často zneužívajú na rôzne druhy manipulácie, aj napriek tomu to celé stojí za to?

Áno.

Prečo?

Pretože celá logika takejto liečby stojí na tom, že sa začína v bode nula až po bod, v ktorom je daný človek schopný vyjsť von a zaradiť sa do normálneho života. Neviem si predstaviť, že by klient nedostával nové možnosti aj spolu s rastúcou zodpovednosťou, v ktorej môže aj zlyhať a neraz, žiaľ, zlyhá.

Pretože ak takúto možnosť nedostane, po tom, čo vyjde von, to bude v reálnom živote oveľa ťažšie. Ak takúto zodpovednosť nezvláda v takto regulovanej komunite, ako ju bude zvládať v reálnom živote?

Leitmotívom všetkého, čo sa spustilo okolo Čistého dňa, je sexuálne zneužívanie. Chlapci a muži síce bývajú v jednom dome, v druhom sú dievčatá a ženy, ale v terapii, či už pracovnej, alebo psychologickej, sú tieto skupiny zmiešané. Opäť sa natíska otázka: ak aj na normálnych školských výletoch sa môže udiať všeličo, tu máme komunitu drogovo aj sexuálne poznačených detí. Takže je zákonité, že tu k sexuálnym kontaktom dochádza a nedajú sa ustriehnuť. Lenže nie je to opäť problém celé nastavenia, môže v takýchto zmiešaných komunitách vôbec prebiehať normálna terapia?

Opäť platí, čo som hovoril predtým. Iste, toto všetko prináša problémy a pnutia, ale rozhodujúce nie sú samotné problémy, ale to, ako sa zaobchádzanie s nimi využije pre samotný terapeutický proces. Sexualita je naozaj veľmi pudová a pre mladistvých klientov je veľmi ťažké to kontrolovať, ale je dôležité ich učiť, aby tie impulzy vedeli zvládať. Samozrejme, nie vždy sa to dá ustrážiť.

Nie je to však zlyhanie zariadenia? Súdom zverené sú tam deti, ktoré sa majú dostať zo svojich problémov, tie sa však v skutočnosti môžu nakopiť, keď sa ocitnú v komplikovaných ľúbostných či mileneckých vzťahoch.

Lenže dôležitou súčasťou takejto terapie je to, aby mladý človek pochopil, že je tam skutočne sám za seba, že si musí dať dohromady vlastnú psychiku a upratať si svoj život. Vedieme ho k tomu, aby pochopil, že sexuálne aktivity, aféry sú niečo, čo mu v tomto procese sebanachádzania všetko komplikujú.

Samozrejme, že je to ťažké, ale treba si uvedomiť, že tých klientov nemôžeme pred realitou uzavrieť, ale naučiť ich, aby sa v nej dokázali hýbať. Napokon, klienti dostávajú priepustky, v závislosti od toho, v akej sú fáze, a potom už naozaj nikto, ani terapeut, ani komunita, neustriehnu, ako sa správajú vonku, či s niekým sexuálne žijú a podobne. Takže sa dá opýtať – majú dostávať priepustky, alebo majú byť stále uzatvorení?

Lenže dôležitou súčasťou takejto terapie je to, aby mladý človek pochopil, že je tam skutočne sám za seba, že si musí dať dohromady vlastnú psychiku a upratať si svoj život.

Myslím si preto, že táto ponúknutá voľnosť je lepšia, aj napriek riziku, ktoré to so sebou vždy nesie. Ale iste, vzťah medzi chlapcom a dievčaťom komplikuje terapeutický proces, tomu sa nedá vyhnúť, vždy sa vytvárajú koalície z rôznych skupín klientov, to, čo ich spája, je cieľ, ktorý chcú dosiahnuť. A úlohou nás terapeutov je na túto dynamiku reagovať, vycítiť, čo sa deje, či ich vzťah neprerastá do niečoho, čo ohrozuje celý proces.

Ako sa to dá pozitívne využiť a súčasne ustriehnuť, aby to nešlo do krajnosti?

Čo sa týka ustriehnutia, tam musí ísť o spoločné sily terapeutov aj komunity. Pozitívne sa to dá využiť na sebaspoznávanie v zmysle: prečo ma niekto konkrétny priťahuje, prečo sa správam tak, že ak od niekoho niečo chcem, som schopná alebo schopný mu ponúknuť sexuálnu službu? Ak sa toto podarí klientovi sprostredkovať, tak z toho niečo získava, čo ho posúva vpred.

Vy osobne sa s klientami Čistého dňa bavíte aj o tomto?

Je to veľmi intímna téma, do ktorej v rámci svojich skupín nemám dôvod zachádzať, to nie je moja úloha, tá je vymedzená inak. Predpokladám, že sa o tom s nimi bavia terapeuti, ktorí sú tam každý deň.

O čom sa s nimi bavíte vy?

O vzťahoch s rodičmi, mojím úsilím je tiež zvyšovať ich schopnosť nejako narábať s vlastnou agresivitou. Niektorí klienti ju potláčajú, iní sú veľmi agresívni, ďalší zaťatí a tvrdohlaví, u každého sa teda usilujem pochopiť, aký je problém. Práca s agresivitou je dôležitá, keďže výbuchy hnevu, za ktoré sú sankcie a tie potom vyvolávajú ďalšie výbuchy hnevu, to všetko opäť komplikuje fungovanie v komunite.

Snažím sa teda uchopovať tie emócie, aj pri recidívach sa snažíme pochopiť, prečo k tomu došlo a ako sa tomu vyhnúť. Teda ambíciou je priviesť klientov k tomu, aby sa zaoberali svojimi emóciami a prežívaním. Na to využívam aj skupinu, ktorá ich pozná lepšie než ja, teda keď si jednotlivec o sebe myslí niečo iné než zvyšok komunity, tak ho s týmto konfrontujem.

Kto sú vlastne ľudia, ktorí tam pracujú? Opozícia kritizovala, že v zariadení nie je žiaden psychológ.

Psychológovia tam, samozrejme, sú, ale nie sú tam len psychológovia. To je už však viac otázka na riaditeľa, ako uvažuje pri výbere pracovníkov. Z môjho pohľadu je to zmiešaný tím, v ktorom každý prináša inú pracovnú kultúru.

Sú tam psychológovia, ktorí robia terapiu, je tam pedagóg, respektíve špeciálny pedagóg, ďalej ľudia so skúsenosťou z detských domovov, teda s prácou s deťmi, ktoré sú v niečom podobné. Sú tam aj bývalí policajti.

Tí majú na starosti dozor?

Takto by som to nepovedal, aj oni vedú skupinu, ich silnou stránkou je, že vedia držať hranice, čo je pri tejto liečbe veľmi dôležité. Samozrejme, niektorí ľudia to môžu zvonka vnímať tak, že to zariadenie je akýmsi policajným štátom.

A nie je?

Nie, nie je to policajný štát. (Úsmev.)

Ako tento zmiešaný tím zamestnancov spolu funguje?

Každý týždeň sa ten personál spolu stretáva a preberá, čo sa za ten týždeň stalo, riaditeľ a vedenie sa snaží „supervidovať“ ich prácu. Ale sám to neviem tak dobre posúdiť, na tieto spoločné sedenia nechodím, v tej dobe mám akurát svoje skupiny.

Prepokladám, že problémom takýchto zariadení sú nízke platy, teda to, že práca vzhľadom na svoju náročnosť nie je atraktívna a preto sú tam zrejme aj ľudia, ktorých by si ten či onen riaditeľ resocializačného zariadenia nevybral. Len si jednoducho musí vyberať z personálnej ponuky, aká je. Takže by som predpokladal, že tam pracujú aj ľudia, ktorí nemajú dostatočnú kvalifikáciu, sú trochu vyhorení a ich to nebaví. Je to tak?

Trochu by som oponoval. Nemyslím si, že je to na slovenské pomery zle platená práca. Iste, tie platy nie sú žiaden nadštandard, dôležitá je tu však otázka vnútornej motivácie. Výhoda tej práce je, že nie je monotónna, pretože zamestnanci sa môžu podielať na rôznych aktivitách, kde musia zabezpečovať pravidlá a režim. Každý však musí individuálne zvážiť, čo mu táto práca prináša, čo berie a čo za ňu chce, aby v nej vedel spokojne fungovať.

Ten kto ju robí, musí v tom vidieť hlbší zmysel, dá sa to však povedať o každom, či o väčšine?

Na to neviem celkom odpovedať. Každý psychoterapeut by mal vedieť, čo zvláda a kde má limity, ako dokáže v konkrétnom zariadení pôsobiť, akú mu to dáva protihodnotu, či s tou skupinou dokáže pracovať, či sa tam cíti dobre alebo zle.

Opýtame sa vás na niektoré konkrétne obvinenia, ktorá v uplynulých týždňoch zazneli voči zariadeniu. Opozícia citovala anonymnú bývalú zamestnankyňu, ktorá mala povedať, že okrem jedného-dvoch terapeutov z Čistého dňa mali všetci sexuálny pomer s klientmi a že život tam je hotové peklo. Viete, kto to je?

Neviem, nepoznám ju. Čo sa týka samotného obvinenia, neviem si to predstaviť, ale nič o tom neviem, takže k tomu nemám čo povedať. Určite tam však deti nemajú peklo.

Ďalšia výčitka znela, že Peter Tománek využíva deti ako lacnú pracovnú silu, ktorá pracuje u neho na záhrade.

Takto sa dá spochybniť všetko, podľa mňa riaditeľovi však ide o niečo celkom iné. Záhrada, o ktorej sa hovorí, je záhradou hneď vedľa jeho domu. Tí klienti sú rizikovou skupinou, často sa stane, že niečo neurobia podľa predstáv, niečo rozbijú, zanechajú neporiadok.

Zo strany riaditeľa je však veľkým prejavom dôvery, že tam tie deti nechá pracovať, to už samo osebe na klientov môže pôsobiť terapeuticky. Niekto je im jednoducho ochotný dať dôveru, zveriť im niečo, spoľahnúť sa na nich, a to napriek tomu, že opakovane a opakovane zlyhávajú. Oni však tú šancu potrebujú zas a znovu dostávať. Ja to teda vnímam ako veľké plus.

Zo strany riaditeľa je však veľkým prejavom dôvery, že tam tie deti nechá pracovať, to už samo osebe na klientov môže pôsobiť terapeuticky.

Navyše, je tu ešte jedna dôležitá vec: Títo klienti potrebujú byť, ľudovo povedané, vyšťavení. Pretože ak nie sú, majú priveľa voľnej energie a neustále niekde v hlave myslia na drogu. V centre však stále pracujú, športujú, majú komunity, od rána do večera fungujú mixom týchto aktivít, a to s cieľom, že keď príde večer, majú byť naozaj unavení, vyšťavení.

V médiách tiež zaznelo zo strany údajného anonymného exklienta, že museli čistiť akési umelé jazierko zubnými kefkami. Môže sa nám laikom zvonka javiť, že tie činnosti nie sú ničím iným než pracovnou šikanou, ktorá klientov oberá o istú dôstojnosť?

Zvonku sa niektoré veci môžu takto javiť, ale, samozrejme, nikto tam nečistil zubnými kefkami jazierko, to sú nezmysly. Isteže, niektoré sankcie sa môžu javiť ako veľmi tvrdé, a oni aj sú tvrdé.

Reč bola napríklad o samotkách, tie tam ako tresty naozaj fungujú. Samotky si však nemôžeme predstavovať ako pobyt vo väzení v temnej kutici, kde človek dostane misku vody a krajec chleba.

Ide skôr o proces, kde ide o izoláciou klienta od zvyšku komunity a deje sa to vtedy, keď dotyčný klient nie je zvládnuteľný a jeho počínanie by mohlo nejak ohroziť fungovanie komunity, napríklad ak je veľmi agresívny, prípadne je po recidíve. Všetky jeho potreby sú zabezpečené, iba nie je na očiach komunity.

Teda vy tvrdíte, že ten režim je tvrdý, ale tak to má byť?

Veľa klientov sa snaží manipulovať a neustále posúvať hranice, takže tie musia byť stanovené veľmi pevne. Treba si uvedomiť, že oni majú v sebe zapísané, že veci sú zadarmo a problémy sa riešia drogou.

Od tohto ich musíme odviesť preč, čo sa dá jedine pevným režimom v kombinácii s terapeutickou prácou. Ale bez toho režimu by bolo nereálne dosiahnuť akýkoľvek úspech.

Hovorilo sa však aj o úplných excesoch, o bitkách hokejkami zo strany vychovávateľov. Je predstaviteľné, že by sa niečo také dialo?

Neviem si to predstaviť. K tomuto obvineniu viem povedať len toľko, že hrajú sa tam všelijaké športy, ale určite nie hokej, takže hokejky tam ani nie sú. Poviem však niečo všeobecnejšie. Mnohé médiá aj verejnosť to vnímajú tak, že život v takomto zariadení by mal fungovať akosi učebnicovo, takmer dokonale.

Lenže tak to nie je, dejú sa tu chyby, aj na strane zamestnancov, čo je normálne. Naozaj sa môže stať, že zamestnanec dá tvrdšiu sankciu než akú by mal dať. Rovnako sa však môže stať, že konkrétny terapeut má s niekým lepší vzťah, alebo má v danej chvíli dobrú náladu, preto dá mäkšiu sankciu než by bola zaslúžená. Ľudia si nemôžu robiť ilúzie, že ten personál je vždy stopercentne pevný a že sa to nepreženie raz jedným, raz iným smerom. Ale to vôbec neznamená, že tam niekoho bijú, dokonca hokejkou.

Keď poslankyňa Natália Blahová napísal svoj blog o Natálii, vy ste boli v tom čase spolu s klientmi a personálom Čistého dňa na pobyte v Chorvátsku. V tom čase časť opozície aj médií vyzývali, aby ste sa okamžite vrátili, vznikol dojem, že deti sú tam ohrozené, keďže títo terapeuti zvyknú deti sexuálne zneužívať. Potenciálnym páchateľom ste tak boli aj vy osobne. Čo to bol za pocit?

Emócie boli rôzne. Ja som zažíval pocit ireálna, sám som sa pýtal, či to, čo sa deje, je vôbec možné a skutočné. Sedeli sme na večeri s klientmi, čítali sme si články, ktoré o nás písali to najhošie a hľadeli sme na klientov, ktorí v pokoji sedeli a večerali. Nemohol som tomu uveriť.

Chápal by som, keby sa vyjadrila nejaká obava, ale tie reakcie mi prišli skôr už hysterické. Samozrejme, bol som na médiá naštvaný, ako to uchopujú, ako píšu o niečom, o čom nič nevedia, ako sa šíria číre fantázie, čo tam s nimi robíme. Nikto z tých médií sa tam za nami ani len neprišiel pozrieť, dlho trvalo, kým bola vypočutá i druhá strana.

Takže čo ste tam robili?

Rovnako ako v Galante, aj tam fungovali komunity, režim bol podobný s tým rozdielom, že klienti chodili k moru, robili sa výlety na bicykloch, prechádzky do miest, takmer každý večer sa išlo na zmrzlinu. V skratke, využívalo sa to, čo Chorvátsko ponúka. Pre klientov to bolo niečo iné, viacerí boli prvý krát pri mori.

Skúste sa na to pozrieť z istého odstupu. Aký je Čistý deň zariadením v porovnaní s tým, čo je tu na Slovensku?

Mne sa to hodnotí ťažko, keďže nemám priamu skúsenosť s iným zariadením tohto typu. Mám len sprostredkovanú skúsenosť od klientov a ich rodičov, ktorí zažili aj iné zariadenia a vnímal som ich spokojnosť, že v Galante našli aj veci, ktoré inde nedostávajú.

Vravia, že v iných zariadeniach sa viac pracuje na báze pracovnej terapie, je tam menej terapeutických skupín. Ale, samozrejme, otázka je, do akej miery to vedia vôbec dobre ohodnotiť. Maximálne by som len odhadol, že je to istý nadštandard, ale objektívne to posúdiť neviem.

Foto: Pavol Rábara