Pár slov na zamyslenie …

Keďže rodina začala dostávať výhražné esemesky, rozhodla som sa použiť nástroj, ktorý používam v krajnom prípade, keď už žiadna inštitúcia nevie alebo nechce pomôcť. Tým je zverejnenie príbehu. V článku budem anonymizovať zúčastnených, nakoľko nie som novinárka a mojím prvoradým záujmom je chránenie záujmov maloletých detí.

Ak je pravdou to, čo pani poslankyňa tvrdí, a jej primárnym motívom bolo chránenie záujmov maloletých detí, prečo čakala so zverejnením „príbehu“ v jej blogu až do piatkovej noci, 9.9., keďže ako sama tvrdí, bola s prípadom oboznámená niekoľko týždňov? Prečo ako skúsená sociálna pracovníčka nepodnikla žiadne kroky? Prečo počas tých týždňov, kedy komunikovala s matkou, sa nesnažila vytvoriť si komplexný obraz vypočutím „obžalovanej“ a vopred odsúdenej druhej strany? Dokonca, ani po jej rozhodnutí zverejniť jednostranne podané informácie nekontaktovala resocializačné zariadenie, neposkytla možnosť reagovať.

V čase zverejnenia blogu si bola plne vedomá, že celá komunita, vrátane vedenia, odcestovala 24 hodín predtým do zahraničia na terénnu terapiu. Týmto krokom ich obrala o možnosť reagovať ihneď. Zámerne vyvolala davovú hystériu, neprispievajúcu k vyriešeniu ňou deklarovaného cieľa – ochrany maloletých detí. Ani názory týchto detí ju totižto nezaujímali a dodnes nezaujímajú. Poslanecká imunita a snaha zviditeľniť seba a svoju politickú stranu jej nedáva morálne právo na takýto typ arogantného a deštrukčného správania. Týmto chcela bez dôkazov a riadneho prešetrenia zlikvidovať 16 ročnú históriu resocializačného zariadenia, ktoré počas svojho pôsobenia pomohlo asi 1000 klientom.

Requiem pro panenku je film Filipa Renča z roku 1991. Ak ste ho nevideli, pozrite si ho. A keď si ho pozriete, budete mať matnú a zjemnenú predstavu o tom, čím si prechádzajú dnes, o 25 rokov neskôr, dievčatá zatvorené v reedukačnom zariadení.

Svoje dojmy a predsudky pani poslankyňa predkladá čitateľovi ako fakty. Bez akéhokoľvek prešetrenia, na základe výpovede jednej matky, bez overenia skutočností, bez dôkazov. Ako si môže dovoliť niečo tak závažné tvrdiť?!

Problémy s pubertálnou dcérou a hľadanie pomoci
Keď mi pani Drahomíra rozprávala to, čím si jej dcéra a ich rodina za posledné mesiace prešli, zostala som hrôzou onemená.

V tomto sa dá s pani poslankyňou stotožniť, rodiny, ktoré si prechádzajú niečím podobným, naozaj zažívajú hrozné situácie. Je to však často spôsobené zlyhaním formujúceho okolia, zväčša najbližšími, únikom z tristnej denno-dennej reality a samotným patologickým správaním dieťaťa.

Jej dcéra Natália mala štrnásť rokov, keď sa zamotala do partie deciek zo sídliska. Neboli to práve anjelici. Po krátkom čase si matka všimla, že dievča sa správa inak a zo školy sa dozvedela, že má neospravedlnené hodiny. Začala mať podozrenie, či dcéra neexperimentuje s drogami. Preto si v lekárni obstarala test a Natáliu otestovala. Bohužiaľ, jej podozrenia sa potvrdili. THC. Dcéra sa jej potom priznala, že vonku fajčia marihuanu.

Drahomíra je starostlivou matkou, preto začala okamžite zvažovať, čo urobiť pre to, aby svoje dieťa ochránila od zlej partie a pred pádom, ktorý by ju čakal, ak by s drogami pritvrdila. Išla sa preto poradiť na najbližší Úrad práce, aby jej tam na sociálke poradili, čo v takých prípadoch robiť.

Pani poslankyňa zabudla dodať, že testy mala maloletá opakovane, počas mnohých mesiacov, pozitívne aj na amfetamíny a metamfetamíny (pervitín), na čo existujú písomné dôkazy. Maloletá sa niekoľko mesiacov neúspešne ambulantne liečila v Centre pre liečbu drogových závislostí na Hraničnej ulici v Bratislave, čo dokazujú opäť opakované pozitívne testovania na THC, amfetamíny a metamfetamíny v moči maloletej.
Pracovníčka úradu jej poradila zariadenie, ktoré sa stará aj o maloleté deti, ktoré sú ohrozené závislosťami. Vraj tam majú odborný tím a o deti sa dobre starajú. Pobyt v tomto zariadení jej veľmi odporúčala. Matka pristala a povedala, že ju tam teda na pár týždňov pošle na terapeutický pobyt.

Keďže matka zlyhávala vo výchove (čo sama priznávala), Okresný súd v Piešťanoch v septembri 2014 nariadil maloletej výchovné opatrenie, čo v praxi znamená, že súd rozhodol o umiestnení maloletej do konkrétneho resocializačného zariadenia a matka teda v žiadnom prípade nemohla zvažovať a už vôbec nie rozhodovať o tom, kam a na aký dlhý čas „pošle dcéru na terapeutický pobyt“.
Na to jej sociálna pracovníčka oznámila, že podá teda žiadosť na súd. Matka sa pýtala, či je to nutné, nezdalo sa jej totiž, že by sa mal do jej osobného rozhodnutia angažovať súd. Na to sociálna povedala, že je to tak jednoduchšie, nech sa ničoho nebojí, vraj ona bude jej kolíznou opatrovníčkou a o všetko sa potom postará. Aj o umiestnenie aj o kontrolu. Drahomíra naveľa súhlasila.

Rozhodnutím okresného súdu bol teda nariadený pobyt Natálie v resocializačnom centre. Dostala natvrdo 18 mesiacov.

„Natvrdo“ sa dostáva trest odňatia slobody, nie výchovné opatrenia – na vyvolanie žiadaných emócií však toto slovo bolo veľmi starostlivo vybrané. Tento postup je ultima racio a je v prospech dieťaťa, čo si uvedomovala aj matka, keďže ona sama žiadala o pomoc, nakoľko si s dcérou nevedela dať rady.
Od toho času sa matka kontaktu so sociálnou pracovníčkou domáhala márne. Jedinou šancou bolo, číhať na jej fyzickú prítomnosť priamo pred jej kanceláriou.

Uplakané znásilnené Vianoce

O dva mesiace prišli Vianoce a Natália mala možnosť stráviť prázdniny doma. Keď nastal posviatočný kľud, mama zašla za dcérou do jej izby, že sa spolu porozprávajú, vysvetlia si veci, ktoré ich trápia, konečne sa v pokoji porozprávajú. Na posteli našla uplakanú dcéru. Myslela si, že sa trápi tým, že dlho nebola doma, že sa musí vrátiť. Keď sa ju snažila utešiť, Natália jej s vypätím síl a cez vzlyky začala rozprávať o tom, ako ju v zariadení zneužil terapeut. Drahomíra chvíľu nechápala, o čom to jej dcéra hovorí. Jej jediná dcéra. Jej dieťa. Poslala ju do centra pre to, aby sa vrátila zas šťastná a vyrovnaná.

Do „centra“ sa jej dcéra dostala rozhodnutím súdu, aby jej zachránil život. Na konci septembra 2014 bola prijatá do resocializačného zariadenia Čistý deň. Do osudného momentu po Vianočných sviatkoch, ktorý popisuje pani poslankyňa Blahová, sa matka s dcérou stretávali na pravidelnej báze a dcéra bola na mnohých priepustkách v domácom prostredí.

A teraz sa tu chúli na posteli zhanobená a utrápená. Spoločný žiaľ bol nesmierny. Štrnásťročné dieťa… čierna diera na duši. Plakali si v náručí a želali si vrátiť čas. Taká hrozná vec sa stala. Taká strašlivá.

Stojí za zamyslenie, prečo by dcéra nepovedala matke o takom hroznom a traumatizujúcom zážitku oveľa skôr, počas mnohých priepustiek doma, keď podľa najnovšieho vyšetrovania polície došlo k styku už v októbri 2014. Alebo sa jej aj skôr zverila?

Sľuby a prísahy

Keď sa nárek v objatí tíšil a opadal prvý šok, prišla ďalšia prirodzená emócie matky. Hnev. Okamžite zatelefonovala do reedukačky, žiadala si riaditeľa. Prerozprávala mu dcérin zážitok. Pýtala sa, ako sa niečo takéto mohlo v chránenom prostredí stať. Ako sa mohlo stať jej dieťa obeťou znásilnenia. Navyše ju zneužil človek, ktorý mal v popise práce sa o deti starať. Povedala, že okamžite podáva trestné oznámenie a skončila hovor.

Pani poslankyňa by so svojou praxou v sociálno-právnej oblasti mala chápať rozdiel medzi reedukáciou a resocializáciou, znásilnením a zneužitím a nezamieňať si tieto pojmy.

O pár chvíľ sa jej naskytol nečakaný obraz. V ich obývačke na ich sedačke sedel riaditeľ ústavu so svojou manželkou, obaja ronili slzy a prosili ju o odpustenie a o to, aby trestné oznámenie nepodávala, že oni sľubujú a prisahajú, že všetko dajú do poriadku, zamestnanec bude potrestaný a prepustený, že oni sami naňho podajú trestné oznámenie, že nech ich ušetrí, lebo manželka je chorá na rakovinu a že ich rodinu by to zničilo a ústav navždy poznačilo. Že nech sa dievča vráti, a kým príde, dotyčný tam už nebude a budú sa o ňu príkladne starať, majú tam odborný personál, že ju tam dostanú aj z traumy.

Matka bojovala sama so sebou, či dievča poslať späť. Snažila sa dôverovať sľubom a slzám riaditeľa. Hnevala sa, aj žialila nad dcérou. Chcela pochopiť aj argumenty riaditeľa, že nehody sa stávajú. Chcela veriť v ich úprimnú ľútosť. Držala v rukách rozhodnutie súdu o tom, že ešte tri mesiace tam musí Natália pobudnúť. Potom sa môže vrátiť.

Sama pani poslankyňa píše, že dcéra dostala „natvrdo“ 18 mesiacov. Toho času bola v zariadení umiestnená len štvrtý mesiac.

Nevedela, netušila, v hlave mala zmätok. Sociálna jej nedvíhala telefón. Po prázdninách ju teda s ťažkým srdcom vyprevadila s tým, že ju čoskoro navštívi.

Ak sa matka z úst vlastnej dcéry dozvie o tom, že bola zneužitá, žiadne slzy, sľuby, ani nič iné ju nedonúti vrátiť dcéru späť na miesto údajného trestného činu. Naopak, jej povinnosťou, nielen ako matky, ale i ako občana, bolo spomínaný trestný čin nahlásiť príslušným orgánom. Zákon nepozná výnimku, že tak nemusí spraviť, ak jej niekto plače v obývačke. Prečo teda trestný čin matka nenahlásila, keď aj podľa pani poslankyne sa o ňom dozvedela prvá?!

Hrozný návštevný deň

V sobotné ráno, keď mnohí ešte dospávali pracovný týždeň, Drahomíra sa chystala za dcérou do centra.

Že išlo o sobotné ráno je zaujímavým faktom, ale ešte zaujímavejším faktom je, že v rozprávaní pani poslankyne sme sa posunuli o približne 8 mesiacov ďalej, na koniec augusta 2015.

Nabalila maškrty a oblečenie a tešila sa, že ju konečne uvidí.

Počas obdobia 8 mesiacov sa s dcérou stretávala matka pravidelne, v zariadení i doma.

Keď dorazila na miesto, na bráne jej povedali, že dcéra má zakázané návštevy, lebo je chorá. To matku vystrašilo. Ako chorá? Veď ona je jej matka, ak je dieťa choré, musí o tom vedieť. No personál bol neoblomný. Nie, nesmie vojsť a nesmie ísť za ňou. Čudná reakcia a správanie personálu matku naplašili ešte viac. To už bola Drahomíra odhodlaná lámať bariéry. Bez zvolenia prebehla vrátnicou rovno do izby svojej dcéry.

To, čo tam uvidela, ju šokovalo. Natália ležala polonahá na zemi uprostred izby. V horúčke celá horela. Bola dezorientovaná, spotená, blúznila. Drahomíra  okamžite zbadala, že v rozkroku, na vnútornej strane stehien až po kolená má hnisavé mokvavé pľuzgiere. Zhrozená matka začala dieťa kriesiť, že ihneď odchádzajú. Námietky prítomných už nemienila počúvať. Vraj ju nepustia, majú rozhodnutie súdu. Ona im vraví – idem hneď podať trestné oznámenie. Veď je to dieťa! Ako ste ju tu takto mohli nechať? Oni – nie, zostáva, musí. Ona – tak volám políciu!

Videli, že jej rozhodnosti teraz už neradno odporovať. Naložila potácajúcu sa dcéru do auta a viezla do najbližšej nemocnice.

Matka si v skutočnosti prebrala svoju dcéru na priepustku, z ktorej sa však maloletá nevrátila späť.

Vyšetrenia, liečenia, diagnózy

Matkin predpoklad bol, že dcérkine horúčky majú pôvod v sexuálnom zneužití. Keď ju uvidel prvý gynekológ, bol zhrozený. Povedal, že dieťa má na genitáliách zranenia, ktoré sú spôsobené pohlavným stykom a má aj vnútorné poškodenia na maternici, ktoré budú mať trvalé následky. Odbery a stery potvrdili dve pohlavne prenosné ochorenia, ktoré si vyžadujú dlhodobú liečbu. Genitálny herpes bol v rozvinutom štádiu a dovtedy nediagnostikovaný ani neliečený.
Štrnásťročné dieťa.

V príbehu sa nachádzame v období, keď dcéra mala viac ako 15 a pol roka. Maličký detail, ale vypovedá o tendenčnom spracovaní. Genitálny herpes má inkubačnú dobu 5 až 7 dní, v príbehu sa však nachádzame asi 10 mesiacov po údajnom zneužití maloletej tak, ako to popísala pani poslankyňa (dopĺňame chronologicky správne, pretože pani poslankyňa si neláme hlavu s určovaním rokov, tobôž mesiacov a týždňov) a asi 5 mesiacov po, ak berieme do úvahy výpoveď podozrivého.

Všeobecný lekár konštatoval veľmi zlé výsledky z krvného obrazu. Dievčaťu vypísal dlhodobú PN až do odvolania. Odoslal ju na hematológiu, tam rovnako konštatovali, že krvný obraz je v rozvratnom stave a okamžite začali liečbu.

„Rozvratný stav krvného obrazu“ je pútavý pojem, avšak v medicíne nejestvujúci. Čo chcela týmto pani poslankyňa Blahová povedať? Počas pobytu v zariadení majú všetci klienti prístup ku všetkým lekárskym odborníkom, ktorých návštevu si ich stav vyžaduje. Je vedená presná evidencia lekárskych návštev, veľmi jednoducho dohľadateľná vyšetrujúcimi orgánmi.

Sociálna pomoc a kuratela

Zakrátko volali Drahomíre z reedukačky, že dieťa má okamžite vrátiť späť, lebo súdne rozhodnutie. To už matka rozhodne a dôrazne odmietla.

Pani poslankyňa na inom mieste kritizuje zariadenie, že neriešilo neprítomnosť maloletej v zariadení, sama však pripúšťa, že to bola matka, ktorá marila výkon súdneho rozhodnutia a zariadenie sa v tejto veci snažilo o nápravu.
Hneď na to sa jej nečakaným šťastím podarilo skontaktovať so sociálnou pracovníčkou. Vysvetlila jej, čo sa stalo, prečo má Natáliu doma, v akom hroznom stave ju zo zariadenia zobrala a aké sú výsledky vyšetrení. Sociálna pracovníčka v úlohe kolízneho opatrovníka sa vyjadrila krátko. Citujem: „Čo sa čudujete, však všetky tieto fetáčky sú kurvy.“
Do nasledujúceho diania kurátorka ničím nezakročila. Situáciu v zariadení neprešetrila, nepodala žiaden podnet, dieťa nenavštívila, nevypočula, ani žiadnym iným spôsobom sa s ním ani s rodinou neskontaktovala.

Drahomíru jej bohapustá arogancia nahnevala, ale bola odhodlaná za akúkoľvek cenu nechať si dieťa doma a dostať ho z katastrofálneho fyzického aj psychického stavu.

Volanie o pomoc

Matka teda sama zabezpečila pre dieťa pomoc. Pre dieťa, ktoré bolo v tej chvíli zverené zariadeniu, ktoré fatálnym spôsobom zanedbalo starostlivosť o dieťa zverené mu súdnym rozhodnutím. Okrem pomoci všeobecného lekára muselo byť dievča v starostlivosti gynekológa a hematológa. Pre zlý psychický stav dcéry vyhľadala matka pre dcéru aj psychiatra, ktorého pravidelne navštevovali.

Podala trestné oznámenie na konkrétnu osobu – terapeuta, ktorý dievča zneužil. Trestné stíhanie bolo zastavené.

Dôležitý fakt! Trestné stíhanie bolo zastavené! Čo malo robiť zariadenie, ak polícia trestné stíhanie zastavila a ani podozrivý sa už v zariadení nenachádzal? Tu pani poslankyňa spochybňuje už i činnosť polície a prokuratúry. Má na to právo, avšak, ešte raz, čo očakávala v tomto momente od zariadenia, ak zodpovedné orgány povedali, že trestný čin sa nestal?

Z odôvodnenia o zastavení trestného stíhania je však zrejmé, že spáchanie skutku bolo potvrdené, len nebola preukázaná subjektívna stránka konania páchateľa. To znamená, že zamestnancovi tohto zariadenia stačilo, aby sa vyhovoril, že nevedel, že dieťa nemá ešte 15 rokov. Pričom vstupná nástenka oboznamovala všetkých prichádzajúcich o menách a dátumoch narodenia detí. Že by o tom nevedel zrovna zamestnanec, ktorý ich mal na starosti, o tom je dôvodná pochybnosť. Dieťaťa sa zas nikto na nič nepýtal.

Čo podľa pani poslankyne Blahovej znamená „zamestnanec, ktorý ich mal na starosti“? Podľa maloletej malo dôjsť k „sexu na rozlúčku“, čo bolo parafrázované na tlačovej besede. Verejnosti je dnes známe meno údajného páchateľa, a tak nie je problém zistiť, že tento opúšťal zariadenie v marci roku 2015, kedy dieťa dovŕšilo 15 rokov a údajný páchateľ bol vedený ako klient.

Ak by nedošlo k vypočutiu dievčaťa orgánmi činnými v trestnom konaní pri tak závažnom obvinení, išlo by sa o hrubú chybu, čo je však krajne nepravdepodobné až nemožné.

Keď sa riaditeľ vrátil z dovolenky, opäť volal Drahomíre, aby okamžite vrátila dieťa do zariadenia, inak na ňu podajú trestné oznámenie.
Matka hneď po tom podala návrh na súd, aby zrušil výchovné opatrenie, nakoľko ona sama supluje starostlivosť, ktorú malo poskytnúť jej dieťaťu zariadenie. Zlyhali vo všetkom. Dieťa tam prišlo na terapiu, aby sa z jeho koketovania s drogami nestala zničujúca závislosť.

Podľa výsledkov testov je možné hovoriť o zničujúcej závislosti hneď od začiatku.

Na pobyt odchádzalo zdravé dieťa.

Na pobyt do resocializačných centier na základe rozhodnutia súdu nikdy neodchádzajú „zdravé“ deti. Tu pani poslankyňa spochybňuje už i činnosť súdov!

Domov sa vrátilo s nespočetnými diagnózami a psychicky zdevastované.  Súd doteraz nerozhodol.

Unesené dieťa

Napriek súdnemu rozhodnutiu bola teda Natália namiesto v ústave doma. Celý rok ju ani súd ani ústav nepostrádal.

Zariadenia v takomto prípade majú povinnosť nahlásiť nezvestnosť im zverenej osoby na polícii. Ďalší ľahko dohľadateľný fakt pre vyšetrujúce orgány.

Najzaujímavejšie na tom je, že ju nikdy nevidela ani kolízna opatrovníčka. A nikdy sa jej na nič nepýtala.
Veľmi pomaly sa Natália dávala do poriadku. Pravidelne navštevovala ambulancie odborných lekárov, psychiatra a psychológa. Robila pokroky a jej zdravotný stav sa upravoval. Urobila prijímačky na strednú školu. Tešila sa. Aj jej mama sa tešila.
Až do chvíle, keď sa raz podvečer pre nejakú drobnosť pohádali. Natália buchla dverami tak, ako to len puberťáčky vedia.

Je mediálne známe, že rodina dievčaťa je prešetrovaná políciou pre domáce násilie. Zdá sa teda, že neišlo iba o „nejakú drobnosť“, ako sa nám snaží vnútiť pani poslankyňa (zjavne poznajúc celú pravdu). Dcéra dodnes odmieta návrat do domáceho prostredia (opäť medializované informácie).

Okolo deviatej večer jej mama začala telefonovať. Chcela ju zavolať späť domov. No zistila, že jej telefón je asi vybitý alebo vypnutý. O hodinu rovnako. Začala sa o ňu báť. Vedela, že keď je na ňu dcéra naštvaná, tak sa ide vyžalovať svojmu otcovi. Lenže aj jeho telefón bol vypnutý. Kvôli krehkému zdraviu dcéry ju obchádzal strach. Ráno zistila, že u otca nie je, preto so strachom volala políciu. Tí ju zakrátko v meste našli, ale prv ako matku, upovedomili sociálku. Áno, presne tú sociálnu, ktorá sa o ňu celý rok nezaujímala. Sociálna pracovníčka bola na mieste prvá, naložila Natáliu do auta a rovnou cestou ju odviezla do ústavu. Do TOHO ústavu. Ktorý nechal dieťa znásilniť, v horúčkach sa trápiť pohlavnou chorobou, ktorý sa rok nezaujímal o to, čo s dieťaťom je a pritom naňho poberal financie.

Pani poslankyňa opäť supluje funkciu nezávislých vyšetrovacích orgánov a súdov. Vlastne, ona rezignovala na akékoľvek vlastné vyšetrovanie, ignorovala vyšetrovanie polície a prokuratúry a rovno aj vyniesla rozsudok. Opakujeme a aj ona sama píše, že trestné stíhanie bolo zastavené.

Odvtedy matka nemá so svojou dcérou žiaden kontakt. Jej dcéra má zakázané návštevy a cez bránu k nej nikoho nepustia. Resocializačné stredisko neposkytuje matke žiadne informácie a odmieta komunikovať s matkou. Rovnako s matkou odmieta komunikovať aj poverená pracovníčka UPSVaR.

Drahomíra sa opakovane pokúša dostať k svojej dcére. Bránia jej.  Pred dvoma týždňami ju prvý raz po dvoch mesiacoch len náhodou zazrela, keď sa snažila k nej opäť dostať. Natália znovu vyzerala v zlom zdravotnom stave.

Pri bráne sa človek dozvie

Drahomíra nestojí a nečaká pri bráne sama. Sú tam často aj iné mamy a rovnako uplakané. Tak sa dozvedela, že mama Rebeky tiež podala trestné oznámenie na zariadenie. V rámci terénnej terapie boli zamestnanci s deťmi na výjazde na blízkej chate. Zástupca riaditeľa vraj nakúpil alkohol a na svoju izbu si pozval tri vybrané dievčatá. Do alkoholu im kvapkal tramal a potom ich brutálne znásilnil. Rebeka musela byť po tomto ohavnom čine dokonca ošetrená na chirurgii, kde jej ošetrovali zranenia spôsobené znásilnení, konkrétne jej zašívali konečník. Trestné oznámenie rovnako ako vo veci zneužitia maloletej Natálie bolo zastavené.

Ďalšia mama Monika chodí taktiež plakať k bráne zariadenia. Jej dcéru pustili na osemdňovú priepustku na rodinnú dovolenku. Rodina išla do Chorvátska a ako je to vo vysokej sezóne časté, kolóny na diaľniciach spôsobili to, že rodina dorazila na Slovensko nie poobede, ale v noci. Preto napísali esemesku riaditeľovi, že dcéru privezú hneď ráno. Svoj sľub dodržali. No o dva dni sa dozvedeli, že dievča bolo za trest 48 hodín zamknuté na samotke, kde bol len stôl a stolička a kde mala za úlohu napísať sto strán formátu A4 o tom, prečo sa oneskorila s príchodom.
Pár dní po tomto incidente dievča začalo prudko zvracať a malo kŕče v bruchu, čo riaditeľ vyhodnotil ako simulantstvo. Po úpornom zvracaní a hnačke napokon dievčina skončila v nemocnici, kde jej diagnostikovali helicobaktera. Ošetrujúca lekárka matke však oznámila aj inú diagnózu. Má vraj s dcérou okamžite po prepustení z nemocnice navštíviť svojho gynekológa, lebo má nález vo výteroch. Dieťa si z nemocnice prevzal späť ústav a matke nedovolia navštíviť s dieťaťom odborníka a zabraňujú jej v kontakte s dcérou.

Čo náhoda nechcela, Monika stretla v nemocnici aj inú klientku tohto centra so sadrou na nohe, ktorá sa s ňou dala do reči. Rozprávala jej, že dva týždne trpela a prosila, aby ju pustili k lekárovi, že ju bolí noha, lebo sa zranila. Noha bola zjavne opuchnutá a s podliatinami. Po dvoch týždňoch bolo dievča prvýkrát ošetrené, noha bola zlomená.

Drahomíra tam stretla aj jednu z dievčin, ktorá práve odchádzala. Po spoločnom rozhovore jej napísala takéto vyhlásenie, pre prípad, že by sa konečne niekto zobudil a počúval ich: „Potvrdzujem, že som sa zúčastnila terénnej terapie na chate, kde zástupca riaditeľa podával alkohol v kombinácii s tramalovými kvapkami ním vybraným klientkam a následne ich brutálne znásilnil.“

Drahomíra sa tam zoznámila aj s mladým mužom, ktorý tam bol na dobrovoľnom pobyte a osobným listom so svojim podpisom svedčí o tom, že on i ostatní klienti centra boli neustále hrubo a vulgárne urážaní, terapeutické sedenia vďaka tomu končili zrútením klientov a to pravidelne. Personál používal oslovenia ako „kurvy špinavé“ alebo „zasrané handry“. V liste tiež svedčí o tom, že riaditeľ s dvoma ďalšími zamestnancami zatvorili do drevárne mladého Róma, ktorého bili hokejkami po pätách, až kým nemal rozsiahle podliatiny a potom ho držali niekoľko dní zatvoreného na izbe, kde ho sám riaditeľ chodil kontrolovať, či sa mu podliatiny zahojili. Tento mladý muž vyjadruje v liste poľutovanie nad maloletými, ktorý sú v zariadení zatvorení bez možnosti ho dobrovoľne opustiť, pretože on tak urobil v vzápätí po tom, čo ho riaditeľova žena nazvala hovnom a začala na neho nepríčetne vrieskať len pre to, že si dovolil ju slušne upozorniť na jej správanie sa ku klientom.

Celá kapitola „Pri bráne sa človek dozvie“ je znôškou tvrdení, ktoré sa ťažko vyvracajú, no rovnako ťažko dokazujú. Pri troške uvažovania sa zdá riešenie „vyplakávajúcich matiek pri bráne“ ako veľmi málo pravdepodobné. Takto závažné obvinenia by matky v normálnom prípade riešili oveľa efektívnejšie, u relevantných orgánov alebo v menej normálnom prípade by nechali exhibovať politikov a médiá – viď blog pani poslankyne a následnú mediálnu kampaň.

PS: Premorenosť helicobakterom je na Slovensku viac ako 50%, je celkom možné, že by ho diagnostikovali i pani poslankyni.

A čo ďalej

V tejto chvíli je Natália stále zatvorená za bránami ústavu. Keď sa matka dozvedela, že naplánovali týždňový výlet s deťmi, obchádzala ju hrôza. Znovu sa môže čosi príšerné stať.
Podala nové trestné oznámenie, vo veci zneužitia svojej dcéry, ku ktorému priložila všetky dôkazy.
Keďže pracovníčka UPSVaR sa jej zatajovala, podala trestné oznámenie aj na ňu za zneužitie právomoci verejného činiteľa.
Podala návrh na predbežné opatrenie, aby jej dieťa okamžite prerušilo pobyt v zariadení. Súd doposiaľ nerozhodol. Sú to tri týždne.
Podala sťažnosť na ministerstvo práce a podnet na prešetrenie situácie v tomto dome hrôzy.

Pani poslankyni odporúčame návštevu tohto domu hrôzy, zjavne prvú návštevu resocializačného zariadenia v živote, kde by napríklad zistila, že v dome sa nenachádza žiadna miestnosť „samotka“ ako ju v blogu popísala a žiadne matky pri bráne neplačú.
Podala podnet komisárke pre deti.
Volala do televízií, aby jej pomohli, že už nevie, čo robiť, že snáď reportáž by pomohla.

Televízie skutočne prišli, natočili tendenčné reportáže, dokonca ešte predtým ako pani poslankyňa uverejnením svojho blogu vyvolala na Slovensku hystériu. Otázkou zostáva, prečo čakali niekoľko týždňov práve na tento blog? Išlo o vopred naplánovanú akciu? Dosvedčovalo by tomu aj starostlivé naplánovanie zverejnenia blogu – v piatok v noci, po odchode komunity do zahraničia.
Zaslala svoj podnet do NR SR na výbor pre ľudské práva. Poslanci si budú mesiac študovať materiály.
Nezodpovednosť všetkých zodpovedných je donebavolajúca. Ak by aj okamžite všetci začali konať, na tele aj na duši detí už vznikli nenapraviteľné škody. Včera bolo neskoro. Týmto ich teda vyzývam, aby sa krutej realite postavili čelom a bezodkladne začali situáciu prešetrovať a riešiť. Vyzývam ich, aby ohrozeným a poškodeným deťom poskytli pomoc a podporu. Aby situáciu netutlali, lebo sa stanú spoluzodpovednými.

Pani poslankyňa Blahová sa stala spoluzodpovednou za štvavú a špinavú kampaň, ktorou v prvom rade poškodila samotné dievča, o ktorom písala blog. Rozprávať do médií o tak intímnych veciach, akými sú pohlavné choroby, zvlášť u maloletého dievčaťa so syndrómom závislosti, vyžaduje naozaj hrošiu kožu a veľkú dávku necitlivosti. Svojou snahou vyťažiť politický kapitál poškodila i životy mnohých rodín a detí, ktoré sú dnes umiestnené v resocializačnom zariadení. I oni sa stali rukojemníkmi opozično-koaličného politického boja, ktorý vyhlásila pani poslankyňa.

Prosí vás o to aj zúfalá matka v mene svojej maloletej dcéry.

A spýtal sa niekto na názor maloletej? Chcela sa stať nástrojom samozviditeľňovania sa pani poslankyne Blahovej (a následne ďalších politikov?)? Aké následky bude pre ňu mať medializácia tejto kauzy? Mala vôbec záujem o takúto medializáciu svojej osoby? Na toto sa treba spýtať šéfredaktora spravodajstva televízie Joj, bude mať pre vás odpovede z prvej ruky!

ĎAKUJEME ZA POZORNOSŤ