Zdroj:http://komentare.hnonline.sk/komentare-hn/840232-komentar-karola-lovaca-nie-novinari-nemozu-vsetko

Zdroj:Tasr

Keď médiá pred časom absolútne nezvládli kauzu „Čistého dňa z Galanty“, bol som naštvaný. Hovoril som si v duchu, takto sa predsa seriózna žurnalistika nerobí! Nesmie robiť. Médiá nie sú na to, aby súdili, a už vôbec nie od toho, aby odsúdili. Majú hľadať pravdu. Nie ju vyrábať.

Z šéfa zariadenia urobili div nie zločinca. Pritom je to človek, ktorý buď zlyhal fatálne – v celom prípade priamo, alebo morálne – vedel o veciach a nezasiahol. Prípadne nezlyhal vôbec. Vyšetrovanie totiž môže priniesť aj takýto záver. Slovo vyšetrovanie je však kľúčové.

Nepamätám si z mojej novinárskej praxe, že by bolo možné, aby sa dal v takej závažnej veci, ako je tá z Galanty, priestor len jednej strane. Je to, akoby sme dali priestor niekomu, kto by tvrdil, že napríklad šéfredaktor novín znásilnil dievča. A jeho by sme k téme oslovili až o niekoľko dní, kedy by už celé Slovensko dotyčného riešilo z každej strany.

To presne sa analogicky stalo Petrovi Tománkovi. Nepíšem už o tom, čo sa musela o sebe dočítať samotná Natália. Dnes po nej „neštekne“ ani pes. Takto nevyzerá pomoc, ale šikana.

Každá kauza trvá tri dni. Kým nepríde nová. No aj tie tri dni stačia na zničenie života človeka.

Nikto nepovedal, stala sa chyba. Novinári nepostupovali profesionálne. Správne. Zodpovedne. A dnes máme na stole video – záznam smrti človeka, ktoré tie isté médiá šíria rýchlosťou blesku. Splnilo svoj účel. Čítanosť je vysoká, lajkov je mnoho. Myslel niekto ako sa asi musia cítiť pozostalí obete? Ako sa cíti Daniel Lipšic? Odišiel z politiky. Stiahol sa z verejného života. Bolo naozaj potrebné zájsť až tak ďaleko?

Nie, novinári nemôžu všetko! Nemali by. Mám nedobrý pocit. To dejavu mi príliš pripomína polovicu 90 rokov. Takto sa vtedy vo verejnoprávnej televízii chovali “kapustovci“, keď likvidovali politických protivníkov. Takéto metódy používala Mečiarova VTV.

Mečiarizmus v nás je stále príliš živý. Nikdy som si nepomyslel, že jeho nositeľom môže byť aj „svedomie národa“.

Kto mu uverí, keď bude raz jeho hlas znovu potrebné počuť?